Topoľčianka v Amerike časť ôsma – Čo som zažila v D.C. a čo by som radšej nezažila

Autor: Diana Vaculová | 7.10.2017 o 17:10 | (upravené 7.10.2017 o 17:20) Karma článku: 10,53 | Prečítané:  13881x

Ak ste v Amerike, Washington je jednou z povinných jázd. Hlavné mesto si jednoducho nemôžete nechať ujsť. Ja som však okúsila viac, než by som si priala. 

Na Washington som si vytýčila dva dni. Počas svojich ciest som prespávala u kamarátov a tam, kde som nikoho nepoznala, som vyskúšala Couchsurfing. V Amerike je to veľmi rozšírená a známa forma ubytovania. Pointa je, že prespávate u ľudí zdarma a takisto ste ochotní aj vy niekoho, keď vás o to požiadajú, ubytovať. Na stránke je množstvo ľudí, niektorí sú overení (môžu byť overení s adresou, kreditnou kartou, telefónnym číslom alebo číslom občianskeho preukazu), iní nie. Niektorí majú množstvo recenzii a iní, tak ako aj ja, sú na stránke nováčikovia. Keď som si do profilu zadala, že potrebujem v D.C. ubytovanie, ozvalo sa mi niekoľko ľudí. Jedným z nich bol aj Tony.

Tony, odhadom päťdesiatnik, patril k overeným užívateľom, ktorí však zatiaľ nikoho nehostili. Napriek tomu mal na svojom profile recenziu od ženy. Tá opisovala, ako jej ukázal mesto a ako sa s ním dobre zabavila, nemohla však prespať, lebo cestovala ďalej. Vo svojom profile vravel, že je rozvedený, má dve deti, ktoré sú už dospelé a v mladosti cestoval do Európy, takže vie, aké to môže byť finančne náročné. Práve preto sa rozhodol, že bude cez Couchsurfing pomáhať ľuďom, ktorí chcú cestovať, no neostávajú im peniaze na drahé hotely. Na mňa pôsobil ako milý starší pán, ktorý žije v D.C. niekoľko rokov, a tak mi možno ukáže aj niečo iné, ako by ponúkol bedeker. Ukázal však až príliš.

Prvý večer som videla Chinetown (určite sa choďte najesť do niektorej z čínskych reštaurácii, jedlo je vynikajúce a cenovo dostupné), Pamätník Thomasa Jeffersona, Kapitol Spojených štátov amerických či Lincolnov pamätník. Nadšená z toho, čo mesto ponúka, no unavená z cesty som sa rozhodla, že je čas sa ísť vyspať. Tony ma zaviezol do jeho bytu, ktorý bol v Arlingtone. Ukázal mi moju izbu a odišiel do tej svojej. Osprchovala som sa a chystala som sa spať, no vtom mi zaklopal na dvere. Otvorila som a vtedy to prišlo. Bez hanby sa spýtal: „Diana, rozmýšľal som, že by sme si mohli vzájomne pomôcť. Nechceš ísť do mojej izby a robiť mi spoločnosť?“ zdesená som povedala, že som unavená, zamkla som sa a rozmýšľala, čo spraviť. Bolo asi jedenásť hodín večer, z jeho vchodu sa vychádzalo s čipom, ku ktorému som nemala prístup a keby aj, utekať s mojim dvadsaťkilovým kufrom som si nevedela predstaviť. Jediné, čo mi teda napadlo, bolo dúfať, že sa o nič nepokúsi a pretrpieť noc. Zaspávala som v strachu, s manikúrovými nožnicami v ruke, kebyže sa nejako dostal do izby a nebodaj ma chcel obťažovať. Bola to jedna z najhorších nocí v mojom živote.

Keď sa ráno zobudil, ospravedlnil sa mi a povedal, že ľutuje, čo sa stalo a či na to môžeme zabudnúť. Pôvodne sme boli dohodnutí, že mi ukáže zvyšok mesta. Keďže nebýval priamo vo Washingtone, povedala som si, že dobre, nejako to už vydržím a poobede aj tak cestujem do Philadelphie. Počas dňa mi teda ešte ukázal Biely dom, Pomník vietnamských veteránov, Georgetown (štvrť boháčov, kde domy stoja milióny) či Washington Monument alebo Národnú sochársku galériu, Pamätník druhej svetovej vojny, Pamätník Martina Luthera Kinga a mnoho iného. Potom sme išli na obed. Ja snažiac sa zabudnúť na predošlú noc a nadšená z mesta a on opäť bez hanby. „Diana, včera, keď som sa ťa to spýtal, som asi neurobil dobre, však? No vieš, ja som rozmýšľal, že by som ti za tú noc zaplatil. Uvažoval som nad päťsto dolármi,“ spustil. Okamžite som ho zarazila a povedala, že už o tom nechcem nič počuť. Na čo on odvážne reagoval: „Hm, ja som si myslel, že dievčatá chodia na Couchsurfing, lebo potrebujú finančnú pomoc a takto sme si mohli pomôcť navzájom.“

Vtedy mi už prišlo naozaj zle. Takže ženy, ktoré chcú ubytovanie zadarmo, lebo možno chcú investovať peniaze skôr do ďalších leteniek či atrakcii, ktoré môžu počas cestovania vidieť, by automaticky mali poskytovať sex päťdesiatnikom? Automaticky potrebujú takúto finančnú pomoc?! Automaticky nemajú hrdosť a nezáleží im na ich povesti?

Našťastie som o pár hodín po tom odišla do Philadelphie, kde ma ubytoval iný muž. Na rozdiel od tohto sa o nič nepokúšal, takisto mi ukázal mesto a veľa sme sa rozprávali. Aj o Tonym. To on ma motivoval k tomu, aby som ho na stránke Couchsurfingu nahlásila, aby som tam napísala negatívnu recenziu a aby som o tom pokojne napísala aj článok alebo blog. Lebo jemu to normálne neprišlo. A ani mne. Snáď si to Tony, ktorý je momentálne na Couchsurgingu premenovaný na Johna Doea, čo je v Amerike bežné meno pre ľudí, ktorí chcú ostať v anonymite, uvedomí. A snáď to už nikdy na žiadnu ženu neskúsi. Môžem v to však len dúfať, tak ako som v tú noc dúfala, že tie dvere neotvorí a tie nožnice nebudem musieť použiť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Piekol macesy a mal baňu. Jeho slovenská továreň prežila dodnes

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Rok 1997: Zmrznutý Leo desil viac než elektrikár Mečiar

Moc stále držal v rukách Mečiar a z rodinných osláv sa stávali mory.


Už ste čítali?